V osemdesiatom deviatom, v novembri a v decembri, sme sa stretávali na námestiach. Radi. Čo radi! Nadšene. Do nášho života zasa raz vtrhli dejiny. Konečne nás prestali míňať, či vyslovene ignorovať, konečne sa u nás a s nami dialo niečo, čo presahovalo našu každodennosť a náš individuálny rozmer. Ocitli sme sa na javisku dejín. To bol November 89. Z človeka sa stal homo politicus.

V Novembri 89 sa nám podarilo prekonať letargiu, ktorá sa počas šesťdesiatych rokoch zmocnila spoločnosti, paralyzovala ambície mladých, ľudí odnaučila robiť rozhodnutia, znížila nám horizont, zúžila perspektívy. My, občania, sme sa totiž stali rukojemníkmi vo vlastnej krajine. Štát sa obracal proti svojim vlastným občanom. Pojmy ako slušnosť, tolerancia, solidarita, sebavedomie, odvaha a zodpovednosť sa mimovoľne zredukovali na sotva desatinu svojho skutočného potenciálu. Ako je to s obsahom týchto slov dnes, devätnásť rokov po revolúcii? V akom stave sú dnes ideály, v ktoré sme vtedy tak nadšene uverili? Pamätáte sa? V tom osemdesiatom deviatom sme si ich mohli doslova ohmatať! Odvaha! Solidarita! Zodpovednosť! Sebavedomie! Tolerancia! Sloboda! Ako opojne vtedy zneli! Celý svet sa na nás pozeral. Občiansky a politicky sme museli dozrievať doslova za noc! Devätnásť rokov je však už dosť dlhý čas na dozrievanie, už sa môžeme začať obzerať a hodnotiť. V akom stave je dnes homo politicus na Slovensku? Plníme si domáce úlohy, ktoré nám z Novembra vyplynuli?Takže malá kontrola domácich úloh.Slušnosť. Také prosté slovo, taká elementárna vlastnosť, taká potrebná vec. A taká nesamozrejmá. Tak málo je jej v našom živote. V politike obzvlášť. Dávam si domácu úlohu – pridať, pridať, pridať. Dávam ju sebe, ale kto má chuť, môže sa – pridať. Kolegovia v politickej triede to majú povinné. Odvaha. Devalvovala. Predovšetkým odvaha prijať zodpovednosť plynúcu zo slobody. Akoby sme si ju nevedeli vážiť. A pritom - nedostali sme ju do daru. Vyzdorovali sme si ju. Domáca úloha – prestaňme sa báť.Zodpovednosť. Toto slovo akoby úplne vyšlo z módy. Škoda. Považujem ho nielen za moderné, ale aj za vhodné do každého počasia, použiteľné celoročne, takrečeno na bežné nosenie. Domáca úloha – usporiadať módnu prehliadku aktuálnych trendov zodpovednosti. Solidarita. Ešte jej len hľadáme obsah. Prvé kroky máme za sebou, no neslobodno pripustiť, aby sa stala nástrojom citového vydierania populistov. Domáca úloha – narábať s ňou s citom, očistiť ju od súcitu, naučiť sa rozlišovať pomoc od úplatku, či almužny. Nie sme na ne odkázaní. Tolerancia. Ej, tu skutočnosť výrazne zaostáva za našou vlastnou predstavou o sebe samých. Možno sme národ holubičí, ale obávam sa, že sa to prejavuje predovšetkým v tom, že stačí zatlieskať a hneď poplašene vzlietneme v hysterických kŕdľoch, aby sme komukoľvek, kto nevzlietol s nami, krúžili nad hlavami a... nielen to. Ešte stále sa príliš často zbavujeme vlastnej neistoty okydávaním iných. Domáca úloha – viac zdržanlivosti.Sebavedomie. Slabé. Bezdôvodne odkrvené. Amputované od kultúrnej pamäte. Krehké ako nedeľný porcelán. Aj ho tak používame – len na výročité sviatky, často v kombinácii s búšením sa do pýchou nadutej hrude. Domáca úloha – nezamieňať si ho so spupnosťou a márnomyseľnosťou.Devätnásť rokov po Novembri sa v návale každodennosti a bezprostredných starostí možno tu a tam vynára akási neurčitá skepsa, pochybnosť o zmysle toho, čo sa za ten čas vlastne zmenilo a ak sa to zmenilo, či sa to zmenilo k lepšiemu. A možno nás znepokojuje, že sa vynára stále častejšie. Ja osobne takúto pochybnosť vítam. Nie ako cieľ nášho snaženia. Ako metódu. Ako kontrolný mechanizmus. Prejav pudu sebazáchovy. Rozvahy a odvahy prekonať ju. Nepodľahnúť jej. Aby naše úsilie bolo úspešné. Aby sme nežili v štáte, ktorý si svojich občanov neváži. Ani v štáte, ktorý si ich váži diferencovane, na základe presvedčenia, etnickej, či politickej príslušnosti.A propos štát. Intenzita dialógu medzi štátom a spoločnosťou nesmie poľavovať. Zastupiteľská demokracia je najzraniteľnejšia tam, kde nevyužíva svoje možnosti. Nezáujem o veci verejné, rezignácia na občianske cnosti, zneužívanie občianskych slobôd, nedostatok angažovanosti, neschopnosť pomenovať ciele, ktoré sú nám sväté, ciele, pre ktoré sa oplatí žiť – to všetko sú hrubé chyby, na ktoré doplácame my sami. Sme síce mladá krajina, ale to nás neoprávňuje správať sa nedospelo. Sme povinní byť v strehu. Aby sa nám do života komínom nevrátilo strašidlo totalitarizmu, neznášanlivosti a neslobody, keď sme ho už raz vypoklonkovali dvermi. Nadšené očakávania Novembra 89 sa zdanlivo nenaplnili. Avšak len zdanlivo, lebo týchto devätnásť rokov nám dalo jedinečnú príležitosť rásť a učiť sa. Dokonalosť sa dosiahnuť nedá. No neslobodno sa prestať o ňu usilovať. Každý deň znova, po troške, neúnavne. Toto si kladiem za domácu úlohu na zajtra.