Dnes sa skončila pekinská olympiáda. Nech mi je odpustené, že sa ako žena vyjadrujem na tému šport a hry, ale nedá mi. Olympiáda je takou udalosťou, ktorá má pre mňa predovšetkým spoločenský rámec, až potom športový. Neznamená to, žeby som si nevážila športové výsledky, alebo úspech našich športovcov! V antických časoch sa olympijskí víťazi stávali nesmrteľnými a zdá sa, že je to pravda. Už vyše dvetisíc rokov, aj keď s prestávkami. Aj keď len ako mýty. Ale mýtus má obrovskú silu. A tie novodobé majú aj silu príkladu, to ma ako sociologičku potešilo hádam najviac.

Ale aj som s radosťou prežívala víťazstva reprezentantov Slovenska. Fakt ma potešili všetci, ktorí zabojovali a uspeli. Strelkyňa Štefečeková, vodáci Martikán, Kaliská, bratia Hochschornerovci, Riszdorferovci, i naturalizovaný zápasník Musuľbes, ktorý sa nám ospravedlňoval za to, že nezískal zlato, „len“ bronz. Vážim si aj triezve pohľady na naše možnosti a problémy, ktoré ich limitujú, či už to boli úprimné slová plavkyne Moravcovej, alebo strelca Gönciho. Vážim si ich nielen pre to, čo dokázali oni sami za seba, ale aj pre to, čo dokázali „za nás“. Je také príjemné cítiť spolupatričnosť v okamihoch víťazstva! Sú to naši víťazi a keď víťazia naši, vždy mám z toho radosť. Pravdaže, ak aj hovorím o športe, nehovorím iba o športe.

Lebo je tu jeden problém, ktorý vnímam ako aktualizovaný práve tým, že sa olympiáda koná v Pekingu. Historicky vzaté sú olympiády mohutným symbolom. A vysoko pozitívnym. Aj tie z antických čias, aj tie novodobé, ktoré už takisto majú viac než storočnú históriu. Antické olympiády mali svoj pevný kalendár, vlastne sa od nich rátali udalosti a v čase ich konania zavládlo prímerie v celom antickom svete. Tie novodobé sa zasa nekonali len v čase vojen. Prvej a druhej svetovej. Boli aj dve poznačené bojkotom – moskovská a losangeleská. Boli aj tragické, ako napríklad mníchovská. Tú si už pamätám aj ja.

Neprináleží mi vynášať súdy nad nikým, no hodnotiť môžem. Nemyslím si, že bojkot olympiády je riešením. No ani mlčanie a prehliadanie problémov ním nie je. Tento rok sa olympiáda koná v krajine, ktorej vládnuca strana a jej mocenský aparát porušujú ľudské práva. Aj kolektívne, aj individuálne. Tibet a sloboda slova, napríklad, sú dve témy, o ktorých nie je dobré mlčať ani zoči-voči miliarde, aj keby nás mali ubiť čapicami, ako hovorí jeden starý vtip. Lebo ak budeme mlčať, ani sa nenazdáme, a ten vtip sa stane skutočnosťou. Nie preto, že je ich miliarda. Stane sa tak preto, lebo sme mlčali.

Preto hovorím nahlas a so všetkou vážnosťou – pekinská olympiáda bola nádherným športovým podujatím. Ale odohrávala sa v krajine, ktorá má problémy s dodržiavaním ľudských práv. Bolo by dobré, keby si to jej obyvatelia mohli uvedomiť práve vďaka tomu, že boli svedkami veľkej oslavy individualizmu a slobody myslenia. Bolo by dobré, keby sme ich v tom podporili, veď ešte nenastal koniec všetkých dní, a bolo by smutné, keby sa Čína po olympiáde znova do seba uzavrela.

Najbližším podujatím tohto druhu bude paralympiáda na pekinských športoviskách. Toto podujatie už tradične prebúdza väčšiu vnímavosť voči právam a potrebám všetkých znevýhodnených ľudí. Právo na sebaurčenie a právo na slobodu slova sú z tých práv, ktoré my už vnímame ako samozrejmosť. Lenže sú krajiny, kde samozrejmosťou nie sú. Čína medzi ne patrí. Ak ostaneme ticho, nikomu tým nepomôžeme, a sebe uškodíme. Obraz o sebe samých dostane nepeknú patinu nevšímavosti a v našom prípade, v prípade občanov krajiny, ktorá ešte pred niekoľkými rokmi patrila medzi tie, kde o slobode slova nebolo možné beztrestne ani uvažovať, dostane aj zákal zábudlivosti.

Takže mi z toho vychádza len jedno – to populárne olympijské „nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa“ stále platí, ale nie ako tie tri opice, čo majú zakryté oči, uši a ústa. Ja neviem mlčať, keď zlo počujem, nieto ešte keď ho vidím na vlastné oči.