Poznám príbeh človeka, ktorý sa bol v lete tisícdeväťstošesťdesiatosem s celou rodinou pozrieť pri Aralskom jazere na miesto, kde za vojny prebehol k Rusom. Teda k Červenej armáde. Bol straníckym funkcionárom, dostal povolenia, bola uhorková sezóna, šlo to, zážitok to bol veľký. Keď sa vracali domov, míňali kolóny tankov. Tesne pred hranicami havarovali. Dostali šmyk na olejovej škvrne. Auto sa vyváľalo v poli, otlčená a otrasená rodina došla z Čiernej na Tisou domov vlakom. O dva týždne sa zobudili na hrmot tankov pod oknami. Tých tankov, ktoré ako svorka predátorov čakali na našich východných hraniciach celé nedočkavé poskytnúť bratskú pomoc. Olej vytiekol z niektorého z nich.

Novinári a publicisti takýchto príbehov priniesli a prinášajú veľa. Prinášali ich vtedy, v šesťdesiatom ôsmom, prinášajú ich aj dnes, po štyridsiatich rokoch. Stále sú silné, stále majú v sebe tú energiu, ktorú do nich vliali ich aktéri. A novinári ju zachytili. Slovom i obrazom. Napriek tomu, že sú jedinečné a neopakovateľné, majú v sebe niečo spoločné. Osudy jednotlivcov v kontexte veľkých udalostí dostávajú netušený dramatický rozmer. Naše strachy sa zračia v ich očiach. Ich nadšenie rozochvieva aj nás. Nadobúdajú vznešenosť a pátos postáv klasickej literatúry, či antických drám. A práve novinári sú tí, ktorí dokážu vybalansovať osobné a autentické s univerzálnym. Aktuálne s nadčasovým. Patrí im za to vďaka.

Vďaka patrí aj ich kolegom a nasledovníkom. Patrí im za to, že sú v strehu. Žijeme dobu, v ktorej ešte aj uhorková sezóna prináša tušené, no napriek tomu nečakané udalosti. Toto leto z Moskvy zasa raz zavial studený vietor. A to nie je dobré. Nielen pre uhorky.