Spor o učebnice vlastivedy s maďarským vyučovacím jazykom nie je skúškou našej občianskej odvahy, či miery národného uvedomenia Maďarov, či Slovákov. Zato je solídnou skúškou nášho zdravého rozumu a zodpovedného prístupu. Ak hovorím nášho, myslím tým skutočne nás všetkých – občanov Slovenska. Politikov nevynímajúc.

Na Slovensku sme mnohorakí a je to len dobre. Vývinoví psychológovia na celom svete zistili, že takzvané dvojjazyčné deti, či už z jazykovo zmiešaných manželstiev, alebo z jazykovo zmiešaného územia, či z prostredia menšín, môžu zo svojej „znásobenej kultúrnej identity" veľa získať. Rozvoj centra reči je z hľadiska vývoja osobnosti jednou z kľúčových sfér mozgu pre rozvoj celej osobnosti. Generácia našich rodičov a starých rodičov bola minimálne dvojjazyčná komplet. Možno aj v tomto tkvie jedna z príčin tradovanej a znova a znova potvrdzovanej šikovnosti obyvateľov Slovenska. Z historického hľadiska sme boli, s výnimkou vojnového Slovenského štátu, vždy súčasťou viacnárodných štátnych celkov. Pluralita je náročná na sebauvedomenie. Oveľa náročnejšia ako akákoľvek totalita, či už ideologická, nacionalistická, alebo inak účelovo hľadajúca nepriateľa mimo spoločenstva, ktoré si ju pestuje. Vlastne takéto „občianske cnosti" ani testovať netreba. Rastú ako burina. Zato kultivovanie schopností akými sú tolerancia, porozumenie, empatia, a veru aj obyčajná slušnosť patrí k náročným pestovateľským záľubám. Je to dosť veľa úloh, najmä keď nás po roku 1989 zaskočili nepripravených, ba dokonca temer bezbranných po štyridsiatich rokoch totalitarizmu, internacionalizmu a falošnej solidarity, po období, keď sa pojmy človek, národ a vlasť krčili v tieni sloganov plných súdruhov, nerozborných priateľstiev na večné časy a bojovne naladeného svetového proletariátu.

Je mi to ľúto, ale vydaním spomínanej učebnice sme si dali vlastný gól. Učebnica je z jazykového hľadiska nepekným hybridom. Z kultúrneho hľadiska je vulgárnym gýčom. Miešajú sa v nej dve gramatiky, navyše spôsobom, ktorý vyvoláva rozpaky na oboch stranách. Slovenčina, náš národný i štátny jazyk, si nezaslúži takýto necitlivý prístup. Nezaslúži si ho ani maďarčina. A nabudúce ani rusínčina, rómčina, či ktorýkoľvek iný jazyk niektorej z menšín žijúcich na Slovensku. Tvorcovia spomínanej učebnice vlastivedy uplatnili postup, ktorým síce neporušili žiadny z platných zákonov,  ale uplatnili pravidlá pravopisu najmenej šťastným z možných spôsobov. Použitím gramatického princípu slovenský základ + maďarská prípona nedosiahli zamýšľané zblíženie, či splynutie dvoch jazykových a teda aj kultúrnych prostredí, ale pravý opak. Postavili ich proti sebe, naježené, podráždené, ako dva psy, ktoré sa pristihli pri značkovaní toho istého plota. Ale to už hovorím skôr o ľuďoch, než o gramatike. Jazyk je živý organizmus a prieči sa takémuto „ kultúrnemu inžinierstvu". To, že je slovenčina vitálnym a komplexne vybaveným jazykom nie je potrebné dokazovať nikomu a už vôbec nie nasilu.

Očakávala by som, že k problému sa vyjadria intelektuáli, učitelia, historici. Očakávala by som, že politici sa k problému vyjadria až po nich. S rešpektom k ich stanoviskám. Zodpovednosť intelektuála je veľká. Neslobodno ju podceňovať. Pozrime sa na srbských spisovateľov. To oni na začiatku deväťdesiatych rokov dúchali do nacionalistických pahrieb, z ktorých sa požiar rozšíril do celej bývalej Juhoslávie a hasiť to muselo pol sveta. A začalo to debatou o jazyku...

Politici svojimi reakciami radi prilievajú olej do ohňa. Považujem to za neprijateľný spôsob riešenia vzniknutých problémov. Neslobodno prijať hru, ktorá namiesto riešenia skutočných problémov predkladá verejnosti stále nové a nové pseudoproblémy. Problémy je potrebné riešiť. Neslobodno ich nabaľovať ako snehovú guľu, inak sa potvrdí všeobecne rozšírený názor, že slovensko – maďarským a maďarsko – slovenským vzťahom najviac škodia politici. Podľa posledných reprezentatívnych prieskumov je veľká väčšina občanov Slovenska, ktorá sa hlási k maďarskej národnosti, hrdá na to, že žije v Slovenskej republike. Potrebujeme pokojné a spokojné Slovensko. Pre všetkých jeho obyvateľov. Naozaj pre všetkých. A hoci nepredpokladám, že niekedy nastane deň, že už nebude čo riešiť, je našou úlohou neprestajne sa o to usilovať.

V žiadnej rodine nepanuje iba pokoj a súlad, ale ak sa vzniknuté spory neriešia, alebo sa riešia na úkor ktoréhokoľvek jej člena, nie je to dobrá vizitka pre žiadneho z jej príslušníkov. A vôbec nemusí ísť o veľké spory. Veľké spory a nezvládnuté emócie vedia vzplanúť aj z drobných nedorozumení. Veru, jazyk je jednou z vecí, na základe ktorých vieme spoľahlivo povedať, kto vlastne sme. Ak v ňom nechávame priechod slovám plným neznášanlivosti, urazenosti a povýšenectva, oveľa viac sa poslucháči dozvedia o nás, nie o predmete nášho prehovoru. Všetko naše myslenie prebieha v jazyku, ergo – sme takí, aké sú naše slová. Bola by škoda kaličiť ich násilným skĺbovaním dvoch gramatík do jednej, smiešnej obom stranám, keď môžu pokojne a obohacujúco žiť vedľa seba. V pokoji, vzájomnej úcte a s rešpektom k inakosti toho druhého.

Je čas pozerať sa dopredu aj v slovensko – maďarských a maďarsko – slovenských vzťahoch. Najvyšší čas. Samozrejme, bez minulosti niet budúcnosti. Ak sa teda máme obzerať dozadu, tak predovšetkým preto, aby sme neopakovali chyby minulosti. Lebo ak sa dobre pamätám, za osem chýb je už päťka. A to je iba obyčajný školský diktát.