Slovenské školstvo prešlo za posledné roky mnohými zmenami. Okrem viac či menej vydarených reforiem ho ovplyvnilo viacero káuz a doteraz neúspešne bojuje o lepšie miesto v medzinárodnom rebríčku. O tom, čo by sa dalo a malo zlepšiť, sme hovorili s bývalou ministerkou práce, sociálnych vecí a rodiny a exkandidátkou na prezidentku Slovenskej republiky profesorkou Ivetou Radičovou.

Čo si myslíte o súčasnej úrovni školstva na Slovensku?

Možnosť porovnávať je vždy výhodou. Mojou prvou zahraničnou študijnou skúsenosťou bolo postdoktorandské štúdium v Oxforde. Dalo by sa to nazvať aj šokovou terapiou, lebo táto univerzita je známa ako jedna z najlepších. Neskôr pribudli aj ďalšie skúsenosti v zahraničí už v pozícii prednášajúcej. Ak mám posudzovať naše školstvo dnes a konfrontovať ho s týmito skúsenosťami, pomenujem veci, ktoré nikoho neprekvapia. Tridsaťtri, vlastne po čerstvom schválení už tridsaťpäť vysokých škôl je príliš veľa z pohľadu kvalitného pedagogického zázemia. Ani jedna z našich škôl nie je v prvej päťstovke medzinárodného rebríčka, čiže nemám dôvod robiť žiadne ďalšie hodnotenie. Je to signál, že medzinárodné kritériá nenapĺňame. Na čo sa tu teda hráme? Práve vo vzdelávaní neexistuje uzavretosť systému. Naopak, ak nečerpáme informácie zvonka, mnohé školy môžeme rovno zavrieť. Chcem však vyzdvihnúť, že viaceré študijné odbory majú špičkovú kvalitu, máme aj špičkových pedagógov a ich študentov. Faktom však zostáva, že sú v menšine a nestačia na "potiahnutie" školy ako celku.

Školám u nás sa často vyčíta, že nevychovávajú nástupcov - mladí ľudia nemajú záujem zostať na svojej alma mater a pokračovať vo vedeckej dráhe. Prečo je to tak?

Tento problém máme spoločný s niektorými inými krajinami bývalého východného bloku. Je to dedičstvo stalinského modelu vedy oddelenej od univerzít. Nemožno vytvárať teoretickú školu, priťahovať študentov a zaraďovať sa do medzinárodných štruktúr, ak na školskom pracovisku nemáte silnú vedu a výskum, nehovoriac o nízkom platovom ohodnotení pedagógov. Učiteľská profesia na všetkých stupňoch je spoločensky a finančne výrazne podhodnotená. Pritom práve kvalita učiteľa, jeho permanentné rozširovanie svojho obzoru a potreba zvyšovania kvalifikácie sú základnými predpokladmi úspechu a kvality žiakov či študentov. Bez toho nemožno vychovávať nástupcov, bez praxe a kontaktu s najnovšími poznatkami vedy je vzdelávanie odtrhnuté či zaostávajúce za požiadavkami trhu práce. Zaraďovanie sa do medzinárodných štruktúr v rámci vedy a výskumu považujem za prioritu číslo jeden.

Študenti často kritizujú nedostatok motivácie pedagógov na školách. Je to podľa vás "len" problém spomínaného nízkeho ohodnotenia, alebo vidíte aj iné dôvody?

Myslím si, že je to aj problém statusu. Ak bude aj naďalej prevládať názor širokej verejnosti, že hodnoty sa vytvárajú len pri práci, ktorá prináša materiálne a hmatateľné produkty, a pokiaľ myslenie, nápad, technologický postup a podobne nie sú vnímané ako tá najvyššia hodnota, ktorú spoločnosť má a z ktorej môže mať najväčšie zdroje bohatstva, pokiaľ sa pojem práca, obrazne povedané, bude naďalej zužovať na prácu s lopatou, tak status pedagóga, profesora alebo výskumného pracovníka nikdy nenadobudne vážnosť, ktorá by mu mala prináležať. Spôsobujeme si to, samozrejme, aj my sami na školách, nerada by som to formulovala jednostranne. Pokiaľ poslanci parlamentu preukázateľne získavajú diplomy tak, že píšu plagiáty, tak to, samozrejme, výrazne znehodnocuje prestíž a status akéhokoľvek udeleného titulu či formálneho postavenia tejto profesie. Sú to spojené nádoby. Stačí jedna kauza typu Trenčín a máte čo dokazovať, že inde sa to nedeje, pretože v povedomí ľudí tento fakt začína fungovať ako fenomén. A to, že sa vôbec takéto niečo stane, poukazuje na formálnosť akreditácie. Ako je možné, že škola dostane akreditáciu, keď sa tam predávajú tituly? Kritériá, ktoré vyhodnocujú školy, sú na vážnu diskusiu. Ja tvrdím, že sú v mnohom pomýlené a čisto formálne.

Ich úprava by teda mohla byť jedným z návodov na riešenie tejto situácie?

Kritériá akreditácie škôl sú založené na byrokracii a sú neefektívne. Ja mám síce rýchlokurz čítania, ale nikto ma nepresvedčí, že akreditačná komisia, ktorá posudzovala akreditáciu našej školy, bola schopná v tom čase, aký mali k dispozícii, preštudovať tie tony papiera, ktoré sme produkovali. Pritom ide o závažné rozhodovanie, ktoré určuje budúcnosť odboru.

Na "papierovanie" sa pedagógovia sťažujú často.

Administrácia je neúnosná. Nejde tu napríklad vôbec o to, že by školy nevedeli napísať úspešný projekt. Ale toto nie je úspešnosť. Niektoré granty zafinancujú akurát to, čo stačí na pokrytie nákladov na rozmnožovanie dokladov o tom, ako sme použili peniaze. Takéto projekty sú na zbláznenie. Nehovoriac o tom, že ak to papierovanie riešite smetným košom, väčšinu dokladov od vás v skutočnosti nikto nepýta.

Čo si teda myslíte o poslednej reforme školstva?

Robíme veľmi formálne reformy. Nehovorím o tejto vláde, hovorím o každej, ktorú sme doteraz mali. A navyše nemám pocit, že by to spelo k lepšiemu, skôr naopak. Formalizovane požiadavky na úkor kvality, zaťažujúce pedagógov, otupujúce motiváciu študentov. Ak chceme zvládnuť konferencie, vedu a výskum, výučbu za priemerný plat tejto krajiny - je to nemožné. Riešime to tak, že vymeškávame hodiny, lebo sme na konferenciách.

Stretli ste sa v praxi s nejakým úplne výnimočným a odlišným pedagogickým systémom, ktorý vás zaujal a možno aj inšpiroval?

Áno, tých modelov je niekoľko a všetky sú inšpiratívne, ale väčšinou mi ich náš zvláštny systém neumožňuje uviesť do praxe. Napríklad vo Švédsku doktorandské štúdium prebieha inak. Pedagógovia o možnosť učiť doktorandov súťažia. Ponúkajú isté kurzy s istým počtom kreditov a čakajú, či si ich študenti zvolia. Ak sa tak nestane, pedagóg nedostane kontrakt. Už v tejto fáze musí jeho projekt osloviť študentov v istom počte. Len čo na prednáškach klesne počet účastníkov pod istú hranicu - čo sa môže ľahko stať, lebo študenti môžu kedykoľvek prestať navštevovať jeden kurz a zapísať si iný, keďže u nich kreditný systém naozaj a nielen formálne zaručuje flexibilitu - na hanbu sveta pedagógovi skončí kontrakt a je nútený odísť. Nikdy v živote by som niečo takéto nechcela zažiť, je to veľká hanba. Ale je to oveľa lepšie hodnotenie ako nejaký dotazník. Zároveň je to, samozrejme, aj motivujúce, lebo pedagógovia sa musia snažiť. Hlavný rozdiel medzi našimi školami a zahraničím je však v miere samoštúdia. Na väčšine zahraničných univerzít platí, že sa podstatne menej prednáša a oveľa viac času je určeného na samoštúdium.

Čo by teda mohlo nášmu školstvu okrem radikálneho prehodnotenia systému a štruktúr pomôcť?

Jednoznačne špičková veda a výskum.

----

Prof. PhDr. Iveta Radičová, PhD. (54)

Pred vstupom do politiky pôsobila na katedre politológie UK Bratislava. V roku 1992 založila neziskovú organizáciu S.P.A.C.E. - Centrum pre analýzu sociálnej politiky, v ktorej bola výkonnou riaditeľkou. Od roku 2005 je riaditeľkou Sociologického ústavu SAV. Od októbra 2005 do júla 2006 bola ministerkou práce, sociálnych vecí a rodiny. V súčasnosti vyučuje na Katedre sociálnej práce na Univerzite Komenského.