Keď sme vchádzali do kaviarne na nábreží, ľudia sa Ivete Radičovej (53) zdravili. Skoro všetci, okolo ktorých sme prešli.

Poznáte tých ľudí?

Nie.

Je bežné, keď politik ide medzi ľudí, že sa mu zdravia, ako keby sa poznali?

Neviem, ale mne sa to stáva stále. Veľmi milé. Bežné je, že si pýtajú podpis, skromne sa pristavia, či ma môžu zdržať, porozprávať sa.

Napriek tomu čoraz menej ľudí chodí voliť. Sú odhady, koľko občanov tento rok ostane doma a nepôjde k volebnej urne?

Hrozí, že veľa. Už v roku 2006 bol prvý negatívny signál, keď volilo len 54,6 percenta oprávnených voličov. Netrúfam si odhadovať tohtoročný výsledok, ale výskumy ukazujú, že lepšie to nebude.

Prečo? Ľudia sú z politikov znechutení?

Asi áno, mnohí sú znechutení zo všetkých.

Nie je to slovenský fenomén, problémy s tým má značná časť Európy.

Treba si úprimne priznať, že v Európe nastáva sklamanie z nás politikov.

Potom je problém aj s mandátom politických strán. Víťazný Smer v predchádzajúcich voľbách dostal necelých 30 percent hlasov, lenže volila iba polovica ľudí...

... čiže Smer mal podporu len 15 percent všetkých voličov a podiel našej strany bol ešte menší. Žiadnu väčšinu my politici nereprezentujeme a treba si uvedomiť, aká je potom sila našich mandátov. Skoro polovica voličov nám žiaden mandát nedala a zrejme sa to zopakuje.

Čo s tým chcete urobiť?

Sú rôzne reakcie na nízku účasť. V Čechách to chceli riešiť, ale otvorili sebazničujúcu šialenú predvolebnú kampaň. Všetci, vrátane voličov, sú z nej nešťastní. K tomu pribudli nové politické strany ako alternatíva. Ibaže – každá strana raz bola nová.

Politické strany sú pritom na Slovensku pomerne krátko.

A už ich vymieňame za nové a nové, stále sa štiepia, zlučujú, štiepia. Vo Veľkej Británii, v Nemecku existujú politické subjekty desaťročia. Asi majú múdre hlavy pravdu, že stabilizovanie demokracie trvá najmenej šesťdesiat rokov. Odpovedí na otázku, že čo by sme s tým na Slovensku mali robiť, je veľa a sú rozdielne.

Nechuť ísť voliť ide naprieč generáciami, či je to dvadsať- alebo šesťdesiatročný človek. Povedia si, že na každej strane je nalepený nejaký hnoj.

Je to zovšeobecnenie. O politikoch sa povie – všetci sú takí. A veľmi ťažko ľudí presviedčame, že nie sme všetci klonovaní. Platí to aj naopak – napriek tomu, že premiér Fico vás novinárov považuje za hyeny, idiotov, slizké hady, nemyslím si, že mám zanevrieť na médiá
a neposkytovať rozhovory. On zaradil novinárov do jednej vrstvy, čo je zlé. Lebo je veľa kvalitných novinárov. Rovnaká diferenciácia platí pri politikoch – je veľa dobrých.

Chodia nerozhodnutí voliči aj na predvolebné mítingy?

Veľa, dávajú otázky a chcú počuť odpovede.

Prečo potom nejdú voliť?

Je prevládajúca nedôvera k štátu a politickým stranám. Povedia si – a načo?

Treba ísť voliť?

Určite. Lebo ak niekto nejde voliť, tak pripustí, aby za neho rozhodli tí, čo voliť idú.

Predstavte si človeka, ktorý už volil niekoľkokrát, ale každá strana, ktorej dal hlas, ho sklamala. Povie si, že neexistuje taká, ktorá by bola lepšia.

Oponovala by som, lebo v takom prípade by už nevolil nikto a vo voľbách by boli vždy len nové strany. Aj naša strana má množstvo svojich stálych voličov, ktorí si nemyslia, že nad politikmi treba lámať palicu.

V Čechách bola úradnícka vláda na čele s nestraníckym premiérom Janom Fischerom. Ten je populárny. Nie je to preto, že neriešil konflikty medzi stranami?

Úradnícka vláda má niečo do seba. Keby si teraz pán Fischer založil stranu, skončil by možno rovnako ako ostatní – s politickou značkou na čele. Ale nebola by som až taká skeptická, politické strany existujú preto, že majú svojich voličov.

Vy ste urobili prelomový krok v slovenskej politike, že ste po chybe v parlamente zložili mandát a odišli. Boli však aj výčitky, že ste to urobili, lebo ste populistka...

Ľudia, ktorých stretávam, môj krok vnímali veľmi pozitívne. Hovorili, že tak by sa mal správať každý politik. Reakciu ľudí som si odmerala aj v sociologickom výskume a kritické hodnotenia boli mizivé. Nepamätám si presné čísla, ale len zanedbateľné percento ľudí, hlavne prívržencov strany Smer a SNS, nehodnotilo pozitívne moje rozhodnutie ako prejav politickej morálky.

Fico je dobrý premiér?

Zlé a dobré je počasie. Meriam politika podľa toho, v akom stave je krajina po jeho vládnutí.

V akom je teraz?

Je vysoké riziko chudoby detí, zvýšené riziko chudoby dôchodcov, stále má sedemdesiat percent občanov príjem nižší než je priemer. Máme veľmi vysokú mieru nezamestnanosti, zväčšili sa regionálne rozdiely, je ešte väčší rozdiel v príjmoch medzi regiónmi, ako bol. Zadlženie krajiny vzrástlo na dvojnásobok. Beriem do úvahy krízu, ale napríklad Slovinsko, Dánsko, Česká republika nemajú také vážne dosahy krízy ako Slovensko.

Ako je potom možné, že toľkí ľudia premiérovi veria?

Znova sa treba vrátiť k tomu, že z tých, čo majú právo voliť, mu dalo hlas asi 15 percent. V roku 2006 si toľko percent občanov myslelo, že robí správnu politiku, uvidíme, čo si budú myslieť tento rok.

Existuje vysvetlenie, prečo mu neklesá popularita, naopak, podľa niektorých prieskumov mu možno mierne narástla?

Je to vec dôvery. Časti ľudí sa kríza nedotkla, prerozdeľovanie peňazí niektorým vrstvám má svojich prívržencov a ja tomu rozumiem. Ľudia vnímajú pozitívne príspevky pri narodení prvého, druhého aj tretieho dieťaťa či napríklad vianočné dôchodky.

Potom tieto veci prekryjú napríklad fakt, že zadlženie štátu prudko vzrástlo?

Je prirodzené vnímanie človeka, že meria hlavne svoju aktuálnu osobnú situáciu. Porovnávajú ju buď s minulosťou – či sa majú horšie, alebo lepšie, prípadne sa porovnávajú s okolím.

Málo ľudí teda myslí na budúcnosť?

Myslíme na budúcnosť cez svoje deti, ale neuvedomujeme si, čo pre budúcnosť znamená dlh krajiny. Lebo sa zdá veľmi vzdialený.

Môže sa to skončiť tým, že budeme platiť vyššie dane?

Áno, ale hovorí o nich práve premiér Fico. My sme, naopak, znižovali dane a nebudeme ich zvyšovať. Treba si uvedomiť, že slovo defi cit je pre obyčajných ľudí strašne imaginárny. Je potom na zodpovednosti politikov, ako si s dlhom poradia. Alebo neporadia ako napríklad Gréci.

Naozaj nám hrozí grécka cesta? Touto otázkou vám asi nahrávam na smeč, ale strašia tým mnohí ľudia...

Keď budeme pokračovať týmto tempom zadlžovania, tak áno. Podobná situácia ako Grécku nám hrozila v roku 1998 a 1999. Vtedy bolo Slovensko naozaj na pokraji štátneho bankrotu. Reformy sa vtedy nerobili len tak, že sa niekto zobudil a povedal si – a teraz idem reformovať. Reformy sa robia vtedy, keď systém nefunguje.

Existuje informácia, že ak by SDKÚ zostavovala vládu, Mikuláš Dzurinda by mohol dostať post ministra zahraničia. Je pravdivá?

Vážne? O tom žiadna diskusia ešte ani náznakom nebola. Je to výmysel zvonku. Predbiehame, lebo o kreslách sa pred voľbami v našej strane vôbec nehovorí. Bolo by to zbytočné.

Teraz vrcholí predvolebná kampaň a skoro všetky strany ju majú podobnú – hudobná skupina niečo zahrá, politici niečo porozprávajú. Čo sa však deje v zákulisí?

Je rozpis mítingov a strany majú volebné štáby. Tie sa starajú o objednávanie námestí, stavanie pódia a podobne. Nie sú to žiadne kolóny kamiónov, napríklad my máme jedno nákladné auto, ktoré nám vozí jednoduché pódium. Mnohé mestá majú vlastné a nemusíme ho stavať. Zvyčajne bývame
v penziónoch. Počas výjazdov je aj veľa pozvaní.

Kto politikov pozýva?

Podnikatelia, starostovia, školy, mimovládne organizácie. Posielajú pozvánky poštou alebo e-mailom. Potom štáb rieši dilemu, kam ísť, kam nie. Mne sa niekedy križujú dve-tri pozvania, ktoré neviem zladiť. Za deň je niekoľko stretnutí, začíname hneď ráno, posledné sú do desiatej večer. Občas si doslova vyžobrem od štábu, aby uprednostnili pozvánku do divadla alebo na koncert. To je moja srdcová záležitosť. Chodím skoro na každú premiéru.

Na čo hlavne chodíte?

Mám rada Kumšt, špičkovú hru v L+S, a nevynechám predstavenie v činohre a v balete. Chodím aj na predstavenie českých divadiel, ktoré u nás hosťujú. Sledujem mladých hercov, lebo som členkou Akadémie humoru a udeľujem cenu Stana Radiča za objav roka. Takže musím poznať aj amatérske a alternatívne divadlá. Odporúčam vidieť Záhorácke divadlo, ktoré robí Romea a Júliu. Fantastické predstavenie.

Máte už tipy na udelenie ceny objav roka?

Mám, ale nemôžem prezradiť. Je ich viac.

V Čechách mali počas predvolebnej kampane problémy s výtržníkmi. Na politikov lietali vajíčka, poháre, oblievali ich pivom. Čo na Slovensku?

Počas tejto kampane sa nám stalo raz, že prišiel výtržník, ale mal dosť vypité a asi ani nevedel, na akej akcii sa ocitol. V Čechách udala ostrý tón samotná kampaň politikov.

Nie je na Slovensku nuda na to, že je pred voľbami?

Radšej budem mať nudnú kampaň ako ohadzovanie zavináčmi, pohármi, bitky a podobne.

Už po minulých voľbách politológovia naznačovali, že na Slovensku sa skončila programová politika. Kto chce poraziť Fica, musí používať také isté zbrane – nie program, ale reči.

Lenže to zaviedol už Mečiar v deväťdesiatych rokoch, nie Fico. Je to ten istý fenomén. Politika nahradená marketingom. Žiaľ, deje sa to. Snažím sa o programovú politiku a cítim, že je to nevýhodná poloha v konfrontácii. Ale nemienim sa jej vzdať, budem ďalej hovoriť o konkrétnych riešeniach. Každá politická strana oslovuje svoj typ voličov. Náš volič nám neodpustí jedinú prázdnu frázu alebo chybu.

Ako sa to prejavuje, že neodpustí?

To by ste si museli prečítať e-maily, ktoré dostávam, keď sa pomýlim len o desatinku v čísle. Máme voličov, ktorí žiadajú jasné riešenia. Keby sme prekročili prah a išli napríklad Ficovou cestou, tak voličov úplne stratíme. Naša voličská základňa a jeho sú veľmi rozdielne.

Teraz ste vo volebnej kampani líderka. Čo by sa dialo, keby vaša strana zostavovala vládu? Boli by ste premiérkou ako prvá žena na Slovensku?

Pokiaľ budeme mať mandát a aj ostatné stredo-pravé strany by boli prístupné na dohodu, tak áno. Je tradícia a aj akési nepísané pravidlo, že volebný líder strany, ktorá zostavuje vládnu koalíciu, sa stáva premiérom.

Boli ste známa ako nezávislá sociologička, ale teraz ste v SDKÚ. Ako ste sa tam dostali?

Nebolo to rozhodnutie zo dňa na deň. Pôsobila som ešte ako poradkyňa federálnych ministrov, neskôr slovenských. Okrem Mečiarových vlád som radila vo všetkých vládach. Rok som bola aj poradkyňa ministra Kaníka, ale potom som odišla, lebo sme si v riešeniach nerozumeli. Nastal medzi nami otvorený spor.

K politike ste sa vyjadrovali aj v minulosti...

Pred novembrom 1989 vznikla skupina podpisom štrnástich sociológov za prepustenie bratislavskej päťky. Okrem mňa tam boli Bútorovci, Fedor Gál a podobne, ktorí sa neskôr ocitli vo VPN. Pracovali sme potom v skupine, ktorú viedol Václav Klaus. Už vtedy sa začala moja práca na novej podobe sociálnej reformy. Vrátila som sa zo štúdií v Oxforde a popri učení na vysokej škole som pracovala ako hovorkyňa VPN. Po prehratých voľbách v roku 1992 som sa roky venovala rodinnej a sociálnej oblasti ako národná expertka pre Európsku komisiu.

Boli ste vyše dvadsať rokov blízko politiky. Neťahali vás strany, aby ste vstúpili?

Už po voľbách v roku 2002 som dostala prvú ponuku na ministra alebo štátneho tajomníka. Mala som rozbehnutú akademickú dráhu, konanie na profesúru, projekty. Prednášala som na Harvardovej univerzite, v Oxforde, čo je Mount Everest v tejto profesii. Nevidela som dôvod ísť do politickej funkcie. Lenže. Prišiel nešťastný rok 2005, keď zomrel manžel Stano. To sú udalosti, ktoré zmenia život v zlomku sekundy. Človek vtedy začne prehodnocovať, čo s tým obrovským priestorom v duši, či sa znova dokáže naštartovať, otázky – prečo som ja zostala, on nie.

Do toho prišla ponuka na ministerské kreslo?

Bol október 2005, sedela som v pracovni katedry. Zazvonil telefón, volal Mikuláš Dzurinda. Žeby ma rád pozval na krátke stretnutie. Neprekvapilo ma to, lebo už predtým ma niekoľkokrát pozval, keď bolo treba poradiť, čo urobiť pri návštevách eurokomisárov. Myslela som si, že chce ďalšiu konzultáciu.

Čo povedal?

Prišla som na Úrad vlády SR , Mikuláš Dzurinda sedel sám v kancelárii. „Uvažujem o obsadení kresla ministra,“ povedal. Vravel, aby som prvý rozhovor brala ako neformálny, ale aby som o tom aspoň premýšľala. Upozornil, nech radšej hneď nehovorím nič, bál sa, že zasa poviem nie. Odpoveď chcel o dva dni.

Radili ste sa s niekým?

S dcérou a priateľmi. Bol to krátky čas a rozmýšľala som, čo by som za rok v kresle ministra bola schopná urobiť. Po dvoch dňoch som vtedajšiemu premiérovi povedala – dobre, skúsim to. Nastúpila som na ministerstvo 17. októbra 2005 o pol piatej popoludní a o dva dni som už bola v parlamente predkladať zákony, ktoré pripravil môj predchodca. Dva som hneď stiahla z čítania, lebo som mala predstavu inej novely. Mala som veľa premyslených plánov, keďže som sa problematike dvadsať rokov venovala. Napríklad dnes sa veľa hovorí o jednotnom výbere daní a odvodov. To je mnou predložené uznesenie vlády z decembra 2005.

Potom ste vstúpili do strany.

Nie, to až neskôr. Vždy som hovorila, že strata politického panenstva je vážna otázka. Strážila som si veľkú mieru nezávislosti pri rozhodovaní. Typický akademik. Ako to bolo s tým vstúpením do strany? Po voľbách roku 2006 som bola stále nestraníčka. Milo ma prekvapili výsledky volieb, dostala som množstvo preferenčných hlasov. Naša strana sa stala opozičnou a zdalo sa mi nemožné byť nezávislou poslankyňou v opozičnej lavici klubu SDKÚ. Absurdné. Preto som sa stala členkou strany. Vzápätí ma navrhli za podpredsedníčku SDKÚ a na kongrese ma zvolili.

Ste pravičiarka?

Pravica a ľavica je veľmi nejasné členenie, ľudia z toho majú chaos. Mala som v Oxforde tútora lorda Ralfa Darendorfa. Odborníci sa hádajú, kde ho zaradiť, kto bol. Prisvojujú si ho sociálni demokrati, konzervatívci, liberáli. Každý tvrdí, že patril k nim. Lebo on vysvetľoval problémy úplne inak, nie ľavicovo a pravicovo. Razil cestu, že nie sú problémy, ktoré majú ľavé a pravé riešenie, ale správne a nesprávne. Príklad – dôchodková reforma. U nás ju dala do života pravicová vláda, v Maďarsku ten istý typ reformy socialisti. Prídavky na deti – u nás sme ich zavádzali ako pravicová vláda, ale je to švédsky model.

Neexistuje teda správne rozdelenie?

Kým „ľavicové“ strany zdôrazňujú prerozdeľovanie financií a vyrovnávanie rozdielov, my zdôrazňujeme, že najskôr potrebujeme tie financie mať. Čiže musíme urobiť podmienky, aby sme ich potom mohli prerozdeľovať tým, čo potrebujú. Ale adresne, nie plošne. Sme za slobodu, toleranciu, zodpovednosť, a aby mali všetci rovnakú príležitosť. „Ľavicové“ strany presadzujú rovnosť až rovnostárstvo a sociálne rozdiely chápu ako a priori nespravodlivé. My, naopak, tvrdíme, že ak sú založené na výkonnosti, vlastných schopnostiach, tak sú motiváciou.

Čo to znamená?

Že nemôžem jednému rozdávať nezaslúžene za nečinnosť a druhému nespravodlivo všetko zobrať. Nemôžem pridávať mamičkám na materskej
a zároveň zobrať tým mamičkám, ktoré si dokázali popri materskej privyrobiť. Nemôžem dávať vianočný príspevok dôchodcom a zároveň nepodporiť nízkopríjmové rodiny, ktoré majú nižší príjem než dôchodcovia. To jednoducho nie je fér.

Máte teraz partnera?

Iba zlatého retrievera, päť mačiek a dcéru.

Ste v situácii, keď partner nie je až taký nutný?

Je obdobie, keď som od rána do noci v kampani. Nepatrím k ľuďom, ktorí skáču zo vzťahu do vzťahu.

Chýba vám partner?

Klamala by som, keby som vravela o dobrom živote bez partnera. Osamelosť je niekedy ťaživá. Kto netúži po normálnom cite a vzťahu? Ale nie je to niečo, čo by ma teraz robilo nešťastnou.

Čo budúcnosť?

Nezatrpkla som, nezanevrela.

Video z rozhovoru pozri tu