Ďakujem.

Sú roky, ktoré  prežívame takým normálnym spôsobom – zopár radostí, nejaké  starosti, sem – tam milé prekvapenie, niekedy hlboké  sklamanie. Klasická húpačka života. A sú roky, ktoré neuplynuli, ktoré sú stále prítomné, stále aktuálne. Pre mňa bol takým rokom rok 2005.

A ostane pre mňa aj rok 2009.

Bol to, na chvíľu odhliadnúc od súkromného sveta, skutočne rok volieb. Volieb do Europarlamentu, VÚC a prezidentským volieb.

Jedny som prežívala zvlášť  intenzívne, čo asi nie je prekvapujúce. Po zhruba 7 mesačnom zvažovaní som sa odhodlala vstúpiť do priameho ringu politického súboja. A to nie politických strán, ale, napriek viacerým kandidátom, súboja dvoch osôb. Zvažovanie mi mnohí vyčítali. Od začiatku mi totiž bolo jasné, že vstupujem do súťaže so súperom, ktorý mal štyri výhody už pred štartom: vstupoval do kampane ako úradujúci prezident so všetkými výhodami protokolu, podporovaný silnou vládnucou koalíciou, druhý najpopulárnejší politik vo verejnej mienke s plnou podporou najpopulárnejšieho, a navyše muž. Konštanty, voči ktorým som zvažovala ponuku. Ako žena, predstaviteľka opozície, radová politička.

K týmto konštantám pribudli premenné, spôsob vedenia kampanie. Útokov bolo viac než dosť. Dnes mám odložené vyrozumenie z polície o trestnom čine ohovárania (klamstvá a podvrhy o prísľuboch autonómie v súvislosti s „maďarskou“ kartou počas kampane), pokarhanie Markízy za manipuláciu v poslednom vysielaní Na telo, ospravedlnenie niektorých kňazov za naozaj nechutné útoky, atď.

Napriek tomu, skóre 1 : 1,2 milióna hlasov nie je zlý výsledok. Viem, že žiadny politik z našej strany spektra nedosiahol taký počet hlasov, viem, že je to neporovnateľne viac, ako získalo SDKÚ –DS vo voľbách, a tiež viac ako získali opozičné strany spolu, či strana Smer. Ale, nestačilo to na víťazstvo. Nie som nešťastná, aj keď trauma z prehry je prítomný zážitok a nie je ľahké znovu vztýčiť hlavu a nájsť vnútornú motiváciu na ďalší súboj..

Naopak, úprimne ďakujem za neuveriteľnú mobilizáciu a podporu. Predovšetkým za podporu našich štruktúr, členov a sympatizantov. Mala som okamihy, keď mi dochádzali sily. A vtedy mi energiu a odvahu dodával môj team a vy všetci. Ani neviem koľký dych. Veľké ďakujem.

Nádej, kampaň plná  príbehov a emócií zostane pre mňa stále prítomnosťou.

Želám nám, vám, aby rok 2010 bol rokom, ktorý nezapadne v tichu spomienok. Veď koncept slušnosti, dôstojného života a spravodlivosti mal a má svojich priaznivcov a presadzovateľov. Prajem nám krásne sviatky, a najmä veľa príjemných, pokojných a sem-tam šťastím naplnených okamihov života.

S úctou, poďakovaním a láskou Iveta Radičová